Bola to túra vyše päťdesiat kilometrová v pohorí Branisko a na začiatok turistickej sezóny, vyskúšala naše možnosti. Pri čom sme spolu prekonali 2100 metrov stúpania a 1800 metrov klesania. Ja som pri nej opäť siahol na svoje výkonnostne dno, odpísal koleno. Tak som sa nezničil ani keď som bol minuli rok v Alpách. Takže nabudúce už len kratšie 🙂 . Ale táto dvojdňová túra priniesla opäť pekné zážitky strávené s priateľmi v horách.
Ale ako to je u mňa bežné, tak som si zobral fotoaparát s dvomi objektívmi a poctivo počítal váhu oblečenia, jedla a ostatných veci, aby to nebolo moc na túru. A hurá do Košíc na miesto stretnutia.
Prvý deň túry
Ráno stávame o štvrtej aby sme stihli vlak o 5:20 a vyrážame na cestu do Krompách a autobusom do Vojkovíc. Čo bola malinka dedinka na konci sveta 🙂 .
Dávajú sa posledne pokyny a vyrážame na cestu po zelenej trase. Cesta začína pozvoľna do kopca. Počasie, ako vidieť na fotografií, je zamračené a teplota okolo 10°C. Čo nie je zlé záťaž ale na fotenie by sa zišlo viac slnka.
Tempo je pomalé a nikam sa neženieme máme dvanásť hodín na to aby sme sa dostali na náš medzi bot pristátia a prenocovania. Mne tempo vyhovuje lebo môžem fotografovať. Aj keď medzi stromami nie je toho veľa čo fotiť.
Asi po hodine a pol sa dostávame prvému prudkému stúpaniu. Ktoré trvá asi dvadsať minút.
Vrch Sľubica
Po stúpaní sa dostávame na miesta, kde sa otvárajú postupne výhľady až sa dostávame na kopec Sľubica. A tam sa otvára panoráma smerom na západ. Za pekného počasia by bolo vidieť aj Tatry.
Rajtopíky
Cestou pokračujeme ďalej a na chvíľku aj zídeme z trasy našťastie moderna technika nám pomáha sa zorientovať vraciame sa na trasu. Prechádzame lúkami či lesmi a aj slnko občas vykukne z poza mrakov. Za zmienku stoji spomenúť, časť cesty Rajtopíky, kde sme prechádzali skalami, kde bolo napríklad „Skalnaté okno“.
Či opäť menší vyhlaď smerom na západ a kde bolo vidieť v diaľke Spišský hrad.
Cestou pokračujeme až sa dostávame známemu horskému prechodu Branisko. Kúsok za Braniskom si dávame obednú prestávku.
Vrch Smrekovica
Pokračujeme ďalej k vrchu Smrekovica, kde mal byť lepší výhľad ale ten sme nenašli. Až na chate zisťujeme, že bol kúsok od nás. Zo Smrekovice prechádzame smutnou častou vymretého a polámaného lesu. Bol to smutný pohľad.
Poslednou častou cesty ku chate sa držíme už viac v lese a na lúkach. Prechádzame Sedlom Zákrut či Lačnovským Sedlom. Až sa k večeru dostávame k dedinke Lačnov.
Odtiaľ to máme štyridsať minút a unaveným tempom ideme ku chate Bukvica. Po tridsiatych kilometroch sa všetci tešíme na oddych, pripravenú večeru, sprchu a postel.
Jedno negatívum čo ma postihlo bolo, že večera neprospela môjmu žalúdku a musel som urobiť menši výplach. Ale ráno som celkom prekvapený, že som to prežil a že iontový napoj ma svoje plusy. Ráno sa zobúdzam bez svalovici na nohách. To sa mi ešte nestalo. Jedine cítim, že koleno nie je úplne OK.
Ďalšie fotografie z prvého dňa
Druhý deň túry
Po spoločnom dohodnutí sa zhodujeme, že pôjdeme kratšie ako sa pôvodne plánovalo. Čo prispelo aj tomu, že sme mohli pospať dlhšie. A raňajky sme mali o ôsmej ráno. Po raňajších motániciach a spoločnej fotografií z úvodu sa opäť uberáme na cestu. Tento raz nás aj súri viac čas. Po osemnástej hodine nám ide vlak a ten chcem stihnúť. Čiže je potrebne spraviť 23 kilometrov za osem hodín.
Stúpame miernym kopcom a ideme po červenej značke. Rozhýbavame sa a tešíme sa celkom peknému slnečnému ránu. Tempo opäť nie je rýchle, čo sa ukáže ako chyba.
Magura
Dostávame sa na sedlo Magura, ktorý nie je až tak vysoko ale je vidieť do dolín okolo. A vytváram aj tieto panorámy.
A ideme ďalej. Tento krát sa už držíme hlavne na lúkach či prechádzame lesmi. A občas sa objavia nejaké výhľady. Cesta nie je našťastie tak náročná ale musíme držať tempo. Do toho začína vypovedať koleno. Našťastie mi priatelia pomôžu, berú ruksak a dávajú paličky. Prekvapivo pomáhajú. Cestou prechádzame peknými lúkami a prechádzame miestami ako je Bachureň.
Kopec Marduňa
Na kopci je pekný výhľad, ktorý som aj zaznamenal. Ale už je viac zamračené.
Začína pre mňa kritická časť cesty lebo koleno začína čim ďalej viac a viac bolieť. Dole kopcom musím ísť opatrne. Preto sa snažím ísť stále a pomalí bez prestávok. Ďalej je Kamenná, kde je tiež pekný výhľad smerom na severov-východ.
Pokračujeme cez Močiare, Sedlo Kohút a Švabľovkou. Táto posledná časť je veľmi kritická nohu už nemôžem poriadne ohnúť a máme asi 45 minút na stanicu. Už mám obavy, že to v danom čase nezvládnem. Ale prekvapivo posledný prudký zostup, cez serpentíny skracujem, krížom dole kopcom, kde nemusím toľko nohu ohýbať. Na stanicu prichádzam desať minút pred príchodom vlaku.
Prichádza veľká úľava. A teším sa, že si konečne sadnem. Takže cestu vlakom som si pekne užil a oddychoval. A teraz prikladám ďalšie fotografie z druhého dňa.
Fotografie druhý deň
A ešte niečo na koniec
Počas túry som nemal veľa možností si užit fotografovanie skôr som robil reportáž. Ale občas som si neodpustil a trošku sa som pomenoval nejakým objektom.
Na záver musím zhodnotiť, že výlet bol príjemný aj keď po zdravotnej stránke som to úplne nezvládol. Aj keď pôvodná predpoveď počasia bola hrozivá, nakoniec sme sa aj tešili z slnečných lúčov. Pokiaľ chcete ísť na nenáročné výlety, odporúčam pohorie Branisko navštíviť.
A na záver ak sa Vám článok páčil nezabudnite olajkovať či zdielať.
Koniec článku
Napísal Branislav Bruder – fotograf
