Je teplý veterný podvečer. Kráčam si lesnou cestou. Pozerám či v diaľke neuvidím nejakú zver a neodfotím. Ale nič. Ako si idem, po tej lesnej ceste, po moje ľavej strane niečo šuchoce.Zastavím sa počúvam, čo to je? Vietor? Nie on nerobí takýto šuchot. Tak teda radšej začínam ustupovať. Keď ustúpim asi o sedem metrov, tak zrazu začnú vybiehať malé prasiatka z lesného húštia. Dobré som urobil. Ale som v šoku ale aj plný nadšenia. Pomaly ešte ustupujem o kúsok a ukladám fotoaparát so statívom. A skúšam robiť fotografie. Niečo cvaknem. Tiež skúšam video ale to sa nepodarilo.
Zrazu vylieza prvá prasnica z húštia. Pozrie na mňa. Prehĺtam slinu a dúfam, že sa nerozbehne smerom ku mne. Ale ignoruje ma, na moje počudovanie. Urobím rýchlo fotky. Za krátku chvíľku vylieza druhá prasnica. Tá mi už venuje väčšiu pozornosť. Opäť prehĺtam slinu a pre istotu začínam ustupovať. To sa jej nepáčilo zachrochce a všetky diviaky sa stratia v lesnom húšti. Bol som rád, že nešla po mne.
Zhodnotenie
Tento zážitok bol také začiatočnícke šťastie. Trvalo to len päť minút ale mám to živo zapísané v hlave. A dúfam, že sa mi opäť niekedy pošťastí a budem môcť pofotiť ďalšie diviaky.
