Nadine je menej známa rasa Hovawart. Do našej domácnosti sa dostala nečakane a neplánovane. Ale keďže sestra veľmi túžila po psovi, tak mama jej to nakoniec odsúhlasila. Tak v júli v roku 2005 si nás adoptovala.
Život so psom sa začína
Musím priznať, že ja som osobne nebol nadšený. Keďže sa o ňu hlavne starala sestra, tak som to moc neriešil. A keď sestra odišla do Anglicka, ujal sa Nadine otec.
Keď sme ju dostali bola malá chlpatá gulička.
Skoro ako u každého psa, padli za obeť topánky a ďalšie predmety. Občas nejaká mláka a kôpka boli samozrejmosťou. Ale časom sa to ukľudnilo. A stal sa z nej bytový pes. Mesiace ubiehali a ubiehali. A ona rástla.
Stal sa znej väčší pes a začali sa prejavovať jej šľachtené pudy. Bol to dobrý strážny a ochranársky pes. Pokiaľ si niekto niečo dovolil na nás, hneď reagovala rázne.
Život s Nadine plynie
Keď sa sestra odsťahovala do Anglicka otec prevzal úlohu pána. Už ju dostal ako vycvičeného psa, takže sa moc nepotrápil. Sestra sa po niekoľkých rokoch vrátila domov, takže si starostlivosť delili s otcom. Nadine bola rada v stredobode diania a občas „pomáhala“.
Ale keď sa sestra vydala opäť opustila našu domácnosť. Pre zdravotné problémy manžela si Nadine nemohla zobrať so sebou. Ale občas prišli po Nadine a išli von na prechádzku.
V živote Nadine sa objavil ďalší pes. A to Rita. Nadine prejavila veľké nadšenie ako vidieť na obrázku.
Našťastie u nás dlho nepobudla a išla na dom k babke. Časom sa Nadine a Rita stali dobrými kamarátkami. A spoločné venčenie si užívali.
Blížia sa posledné týždne života
Nadine mala citlivý žalúdok. Ale to jej nebránilo zožrať hocičo. Potom mala aj tri dni hnačky a žalúdočné problémy.
Ale najväčšie problémy sa prejavili počas posledných dvoch mesiacoch. Začala výrazne krívať. Po niekoľkých vyšetreniach sa ukázalo, že má poškodené krčné stavce. Zverolekár povedal, že to má z obojku. Hlavne keď sa rozutekala a trhla. Super, že nám to povedal na sklonku jej života. Tak sme jej kúpil popruh.
Ale jej stav sa stále zhoršoval. Krívala stále viac až prišlo obdobie, že jej napúchali labky. Až prestala chodiť. Po vyšetreniach sa zistilo, že jej pečeň je zničená. Jej bolestivé trápenie sme sa rozhodli nakoniec ukončiť injekciou. A po viac ako desiatich rokoch sme nemali psa.
Zhodnotenie
Je pravda, že mi prirástla k srdcu. Ale stále mi vadilo, že sme ju mali v byte, kde podľa mňa pes nepatrí. Zas na druhej strane, nikto ma doma s takou radosťou nevítal, ako Nadine. Čo potešilo po únavnom dni. Takže trošku nastala prázdnota. Na záver prikladám pár fotografií. Fotiek mám pomenej. A nie všetky sú v dobrej kvalite, tak som vybral aspoň tieto.
Fotografie
Dodatok
Pozrite si aj článok nášho druhého psa.
