Už som dlhšie nebol nikde v horách na výlete. Naposledy som absolvoval dvojdňovú túru Z Vojkovíc do Sabinova. Tam som si preťažil koleno, tak som vyrážal s obavami či sa tam vôbec dostanem. Šľapanie to nebolo dlhé, tak na dve a pol hodiny opatrní tempom, od hotela Primula. Prevýšenie cez 600 metrov.
Vyrážam na túru
Nikam sa neponáhľam. Ráno bola škaredá oblačnosť, ale podľa predpovede poobede sa malo vyčasiť. Preto sa neponáhľam a vyrážam po desiatej hodine, od hotela Primula. Je príjemných 14°C.
Čo ma potešilo aj trošku nahnevalo hneď, že za hotelom narážam na dve srnky. Keďže som si netrúfol nosiť zo sebou teleobjektív, tak som si pofrflal. Totiž mal som ho aute. Tak som skúsil urobiť túto fotku. A poriadne som orezal.
Čo už, taký je život, keď ich čakáš, tak sa neukážu. Chvíľu som ich sledoval až kým neodišli. A pokračujem ďalej. Idem zatiaľ nenáročným terénom. Tiež prechádzam okolo lesného jazierka, až sa dostávam na malú čistinu.
Začína stúpanie k Osobite
Po čistine začínam ísť kamenistým terénom, očividne vytvorený od potoka. A časom naň narážam. A tak postupne robím niekoľko fotografií potôčika.
Jedna zaujímavosť, čo som si všimol až cestou dole, bola to, že potok sa objavil z ničoho nič, aj keď nižšie nebol. Pravdepodobne sa prepadá niekde do podzemných priestorov.
Cesta pokračuje ďalej ako aj stúpanie do kopca cez Teplý žľab. Robím si prestávky a kochám sa peknou prírodou. Občas pofukuje chladný vietor. A ako stúpam objavuje sa sneh, ale ten je iba medzi stromami a aj to málo. Turistická cesta je hlavne medzi stromami, takže výhľad je iba krátko. A keď už bol, tak som vidiel, že sa celkom vyčasuje. A v to som dúfal.
Pod Osobitou
A prichádzam vytúženemú k cieľu, vidieť čo má čaká. Pomerné fúka ale keď slnko svieti, tak je dobre. Zatiaľ si dávam dole tričko a tielko nech vo vetre trošku obschnú. A potom robím panorámu Pod Osobitou.
Ešte si dávam prestávku a trošku sa posilňujem pre výstupom. Cieľ je fakt blízko a teším sa. Ale až tak blízko nebol ako som si myslel. Výstup na vrch mi trval asi hodinu. A už aj koleno začalo dávať najavo, že sa mu to nepáči. Čo mi vadilo ale neodradilo. Cestou sa otvárajú krásne výhľady a oblačnosť dodáva výhľadom pekný atmosféru. Po pri cestičke sú celkom zrázy, tak si dávam pozor aby nepadol.
Vrch Osobitá
Celú zimu som sa na tento vrch tešil a ako som očakával, splnil moje očakávanie. Otvorili sa pekné výhľady na Západne Tatry či na Oravu a Poľsko. A tiež som to využil opäť na môj nový projekt timelapse Orava a okolie. Z Malých Karpát si môžete pozrieť v záložke o mne. A urobil som odtiaľ niekoľko pekných panorám.
Na vrchu zostávam cez dve hodiny a kde fotografujem okolie a robím spomínané časo-zberné fotografie. Tiež oddychujem, dojedám posledné zásoby a psychicky sa pripravujem na bolestivú cestu dole.
Tak sa ide dole z Osobitej
Keďže cesta dole je strmá musel som voliť opatrnú spôsob pre nohu. Tiež som sa zastavil a urobil si fotku.
Cestou som si našiel ešte paličku, ktorá mi pomohla ale aj tak to trvalo tri hodiny. Cestou stretávam laň, ale nestíham ju odfotografovať, lebo výmena objektívu zabrala nejaký čas a potom ma zbadala. Ešte stretávam jedného srnca a ten ma nevidí a kľukne sa pasie. Snažím sa urobiť fotografiu ale je to celkom márne.
Sledujem ho asi päť minút pokiaľ neodíde do kopcov. A ja pokračujem až dole k autu.
Tento výlet je pekný, ale neodporúčam isť až na Osobitú. Keďže na vstup potrebujete povolenie. Ale pod Osobitú je to určite pekný výlet.
Ak sa vám páčia fotografie zdieľajte a lajkute. A na záver fotografie.
Koniec článku
Napísal Branislav Bruder – fotograf
