Rákoň v Západných Tatrách je jeden z vrchov, ktorý nie je náročný na výstup, ale za to ma výšku 1876 m.n.m. A to už prináša celkom pekné výhľady do Roháčskej doliny, Smutnej doliny, Látanej doliny, či vidieť Poľske Tary. V podstate Rákoň je na Slovensko-Poľskej hranici.
Vyrážame smer Rákoň – Západne Tatry
Dosť veľa trás v Západných Tatier začína z parkoviska z lyžiarkého strediska Spálená. Ide sa najprv po červenej značke. Táto časť trasy je najmenej náročná. Ale je dlhšia a trošku nezáživná, lebo sa ide asi 4 kilometre po asfaltovej ceste v doline, až kým sa nepríde ku Ťatliakovej chate. Tam aj končí asfaltová cesta. Tu sa dá trošku osviežiť, či pokochať pri Ťatliakovom jazere peknou panorámou okolitých kopcov Západných Tatier.
V tento deň sa stála aj zaujímavá vec. Už som na tom mieste bol niekoľko krát aj v zime. Teraz sa tu objavil netradičný obyvateľ týchto kopcov. V jazere sa prechádzala jelenica.
Osobne to bol pre mňa šok. Opatrne som vytiahol fotoaparát, fotil som a urobil som aj video. Bol som opatrní, aby som jelenicu nevyplašil. Čo ma ovšem dorazilo bolo to, že tam prišli mladé dievčatá a začali sa pomerné blízko nej fotiť. Vtedy som zistil, že jelenica stratila plachosť a prechádzala sa blízko aj mňa. Tak som si teda urobil fotografie aj blízka. Viac nájdete na tomto odkaze.
Začína sa stúpať smer sedlo Zabrať
Od tohto miesta sa išlo už len do strmého kopca. Do cieľa zostávalo asi 2,5 kilometra s prevýšením 500 metrov. Bolo pomerne teplé počasie na koniec septembra. Oproti tomu, keď sme išli pár dní pred na Sivý vrch, bolo chladnejšie. Vtedy bolo okolo nuly. Stúpali sme primeraným tempom ako mama zvládala. A ja som si zatiaľ mohol v kľude fotografovať okolité výhľady.
Približne po jeden a pol hodine sme sa dostali na sedlo Zabrať, do výšky 1655m.n.m. Z tohto miesta som ani Rákoň nefotografoval, keďže to bolo pre mňa nefotogenické. Tam som si dal obedňajšiu prestávku a dal niečo pod zub. Po tejto prestávke sme pokračovali a zostávalo nám prekonať 220 metrov výšky. To trvalo asi tak hodinu pomalej chôdzi. Až kým sme neprišli do cieľa.
Rákoň sme tu
Z Rákoňu bol už pomerne pekný výhľad aj tam pofukoval chladný vietor, tak bolo potrebné sa obliecť. Urobil som niekoľko fotografií a to hlavne pre panorámy. Vidieť bolo napríklad jedno pleso z troch Roháčských plies, kde som bol tiež už niekoľko krát. Z tohto miesta bolo dobre vidieť aj na vrch Volovec.
Už stačilo necelých 200 metrov do kopca a asi hodinu chôdzi. Ale prečo to siliť? Mohol som si zas rozkafrať koleno. Tak som to teda nesilil a postupne sme išli dole. Samozrejme sme si urobili fotky z pekným pozadím.
Ide sa dole z Rákoňa
Išli sme kúsok po tej istej trase, ale od sedla Zábrať, sme išli potom inou trasou, cez Látanú dolinu. Bol to taky typický tatranský zostup. Zo začiatku strmejšie klesanie. Až kým sme sa nedostali dole a nešli už medzi stromami dolinou. Po čase sme sa tiež dostali na asfaltovú cestu, ale ta bola o niečo kratšia, ako keď sme išli hore cez Roháčsku dolinu. Táto trasa, naspäť, bola o trochu dlhšia a ku autu sme sa z vrchu dostali asi za tri hodiny. Cestou bolo občas počuť ako jelene majú ruju. Po pri ceste žblnkotal potok, tak som sa pri ňom zastavil a urobil pár fotiek.
Záverečné zhodnotenie
Táto trasa bol dlhá cez 14 kilometrov a prešli sme ju s dôchodcovským tempom asi za osem hodín. Podľa turistickej mapy sme to mali zvládnuť 5,5hodiny.
Dĺžka pre mňa bola tak akurát. Užil som si pekne výhľady a aj nechal pekné spomienky podobe fotiek. Rákoň je menej náročná tatranská túra. A tí čo majú lepšie kolená ako ja si môžu vyjsť aj na Volovec.
Ak sa Vám článok páči, neváhajte ho zdielať a lajkovať. Tiež podporte môj youtube kanál tým, že si dáte odber alebo budete sledovať na instagrame. Nájdete tam ďalšie pekne videa a fotografie.
Foto galéria:
Branislav Bruder – fotograf Orava.
Ⓒ Branislav Bruder
