Tak mesiac do zadu som bol fotografovať Jánošíkove diery, ktoré sa vynímali ľadovou ozdobou. Radosť vidieť. A nedávno som sa dozvedel, že pomerne bližšie sa nachádza Roháčsky vodopád. Rozhodol som sa zistiť o ňom podrobnosti a pozrieť ako bude vyzerať po nedávnych tuhých mrazoch, kde ortuť teplomera klesala ku mínus tridsiatim stupňom Celzia. A pre mňa to tiež bol zaujímavý zážitok. A tento výlet sa začínal pri teplote mínus šestnásť stupňov Celzia.
Kde sa nachádza?
Nachádza sa blízkosti dediny Zuberec. Ale na pešiu chôdzu je to odtiaľ ešte kus cesty. Ale autom sa dá ísť osem kilometrov vyššie, až k lyžiarskemu stredisku Roháče – Spálená. Ale odtiaľ už človek musí zvoliť pešiu chôdzu, čo je asi hodina a pol, kľudnej chôdzi. Po červenej a následne po modrej značke.
Ja som tam prišiel za hodinu trištvrte, keďže som aj fotil a bol sneh. Cesta je nenáročná, jedine záver a to stúpanie do kopca. V snehu to stúpanie bolo náročnejšie lebo sa šmýkalo. Ale iba raz som spadol, takže dá sa to. A potom som prišiel ku križovatke, kde bola značka, ktorá ma nasmerovala k vodopádu.
A odtiaľ to už bolo kúsok. Asi minúta.
Prekvapenie
Vedel som, že boli kruté mrázy, ale predpokladal som, že bude aj vodu vidieť. Ale vôbec nebolo. Celí vodopád bol pod ľadom ako korytnačka v panciery. Ako vidieť vo videu vodu bolo počuť ale vidieť ju bolo iba na miestach, kde bola prehľadná vrstva ľadu.
Ale čo už tak som odfotografoval čo bolo vidieť.
Kam ísť ďalej?
Asi po 30 minútach strávení na mieste som rozhodol ísť ďalej. Ale kam pokračovať? Vyššie sa nedalo, cesty sú uzatvorené. Dúfal som, že si užijem ešte výhľad. Rozhodol som sa ísť späť, dole, na červenú trasu. A ísť Ťatliakovej chate čo nebolo ďaleko. Tiež som si užíval krásne zasneženú krajinu. Veď posúďte sami. Nie je to krásne?
Priam som si to užíval. Toľko snehu som si pamätal len lyžovačiek. Ale na takýto výlet som si vtedy netrúfol. Pod nohami pekne chrapčal sneh. A to neuveriteľné ticho. Raz som zastavil aby počúval. A počul som len svoj dych a srdce. Pokiaľ človek chce zažiť skutočne ticho a pokoj odporúčam. Pozrite si tiež video. Je z veľkej časti zrýchlene.
Cestou ku Ťatliakovej chate som zistil, že som išiel po zlej ceste. Totižto som pozabudol, že cestou som odbočil až dva krát z cesty. Takže som išiel po ceste, kde išiel bežkár. Potom som sa dostal na taky väčší volný plác, kde to končilo pred lesom. A tam som zistil z GPS, že nie som úplne na trase ale vedľa. A cestu som zbadal po ľavej strane asi o 10 metrov vyššie. Čo by nebol problém, keby som nemusel brodiť po pás v snehu a prudký svah. A ešte sa tomu šmýkalo. Nakoniec asi po 10 minútach som to prekonal a dostal na pekne vyšliapaný trasu.
Ťatliaková chata
Kúsok pred chatou sa mi predsa otvoril ako taký výhľad, ktorý som dúfal. Ukázala sa takáto príjemná panoráma a ja som si ju zaznamenal.
A nakoniec som sa dostal ku Ťatliakovej chate. Samozrejme mimo sezóny bola zatvorená. Ale mne to nevadil, lebo kúsok od nej bola lavička zo strieškou. A pri tom bol výhľad na Roháčsky kopec.
A bolo tam pleso, ale z logických dôvodov bolo pod vrstvou ľadu a snehu. Tak som dojedol svoju zamrznutú desiatu. Inak nie len desiata bola zamrznutá ale aj fľaška s vodou mi takmer celá zamrzla. Ale nezúfal som, lebo to som mal na riedenie horúceho čaju v termoske.
A tak som sa vydal späť domov. Cesta bola už rýchla a nie až taká idylická ako v lese, aj keď stále bolo na čo pozerať. Už mi začalo byť chladnejšie, tak som bol rád, že som sa dostal asi po hodine k autu. Tam som zistil aktuálnu teplotu, mínus desať stupňov Celzia.
Fotografie a záver
A teraz prikladám niekoľko fotografií z tohto výletu. Už keď som fotograf.
Tento výlet hodnotím ako pekne odreagovanie. A už viem, kam v lete sa pôjdem opäť pozrieť. Nie len na Roháčsky vodopád ale aj vyššie, na kopce. A podľa náučných cedúľ tam žijú svište a kamzíky, tak sa teším ak mi ich podarí odfotografovať.
Ak sa vám článok páčil podeľte sa s ostatnými. Lajkujte a zdieľajte ďalej.
One Reply to “Roháčsky vodopád s ľadovým pancierom”