Leto za nami a hlavná turistická sezóna končí. Je čas ísť pozrieť na hory. Môj zdravotný problém s kolenom ma dosť omedzuje a nemôžem si vychutnať slovenské veľhory ako by som chcel. Ale aj občasný výlet poteší. A hlavne ak aj počasie praje. Aj keď by si fotograf mal poradiť aj z horším počasím.
Roháče sú krásne ale aj drsné
Výhodou Západných Tatier je to, že až tak nie sú masovo navštevované ako niektoré časti Vysokých Tatier. Ale aj tu sa dá počas sezóny nájsť veľa turistov. Sú rovnako nemilosrdné, ak človek urobí chybu, ako Vysoké Tatry. Hlavne si treba dávať pozor na počasie, ktoré bolo koncom augusta 2019. Pri búrkach prišlo niekoľko ľudí o život.
Ale na druhej strane, ak človek berie vážne podmienky a dobre sa pripraví, môže sa tešiť krásnych výhľadov. Sú pekné aj za zimného počasia aj keď sa kvôli uzávere nedá ísť na štíty. Jedine ku Ťatliakovej chate či Roháčskému vodopádu. Menej náročný výlet je aj na Roháčské plesa, kde sa môže kochať obklopenými Roháčskými vrchmi. A môžeme vidieť nielen peknú prírodu ale aj miestnu zver. Vidieť sa dá veľa, len si treba vybrať.
Zahrievacie výlety
Opäť som tu mal na návšteve rodičov, tak s mamou sme si urobili plány na výlety. Hlavne na programe boli Roháče, ale hneď sa nám nedalo ísť. Prvé dni sme mohli ísť po obede a vtedy prichádzali búrky kvôli teplu.
Preto sme sa túlali okolo Zuberca. Vyberal som kratšie a nenáročne trasy. Prechádzali sme sa lesom či lúkami nad Zubercom a Habovkou. Na týchto trasách bolo málo ľudí.
Od pondelka prišlo ochladenie a tým aj dažde, takže sa nám opäť moc nedalo ísť do Roháčov. Išli sme aj na menší výlet do Oravic, ale tam nás zastihol lejak, kde aj pršiplášte nezvládali. Zostali nám mokre nohy a cesty boli plné blata. Tak sme sa vrátili späť na ubytovanie.
Jeden deň po obede, keď prestalo pršať, tak sme sa išli prejsť ku Oravskej dedine. Les bol krásne zelený a plný machu. Rástli tiež hríby, ktoré som fotil. Fotografie môžete nájsť na mojich stránkach.
Bola to skutočné čarovná prechádzka a kochal som sa krásnej sviežej zelenej farby. Ešte ma zaujali mladé stromčeky, čo rástli na hnijúcom dreve. Fotky budú nižšie.
Ide sa na Roháče
Konečne sa dalo ísť do kopcov. Zvolil som skúšobnú túru. Kratšiu a menej náročnú. Zo strediska spálená sme sa vyviezli lanovkou. A odtiaľ sme išli na kopec Brestová. Od lanovky to bolo 400m prevýšenie na vrch.
Stúpanie to bolo strmejšie, ale nič čo by sa nedalo zvládnuť nenáročným tempom. Počas výstupu sme sa mohli tešiť pekných výhľadov, ktorý sa nám viac a viac otváral. Počasie sme mali krásne slnečné a okolo obedu prichádzali oblaky. A pokiaľ sú to také malé obláky, tak ma len potešia, lebo krásne dopĺňajú modrú oblohu pri fotografovaní.
Nakoniec sme sa dostali na Predný Salatín hrebeň. A potom sme pokračovali po hrebeni. Po ľavej strane sme mali Západne Tatry a po pravej výhľad na Oravu. A v Zadu sme mohli vidieť vrch Osobitú či poľské Tatry a Oravskú priehradu. Až nakoniec sme sa dostali k cieľu vrch Brestová.
Ale to nebolo všetko. Ešte sme sa museli dostať domov. A to sme išli peši do Zuberca. Bolo potrebné zísť o 1100 metrov nižšie a malo to trvať približne štyri hodiny. Samozrejme to trvalo dlhšie, lebo som sa zastavoval fotil a kochal okolím. Cestou sa často vynímal Sivý vrch. Tiež zostup mal otestovať moje koleno. Podľa toho som sa chcel rozhodnúť, či ísť aj na druhý deň na kopce. Cesta bola dlhá, ale dalo sa ísť bez problémov. Jediná vec čo ma nepotešilo, že pri konci ma rozbolelo koleno. A tak som vedel, že výlet na vrch Salatín a menšia hrebeňovka sa nekoná.
Kmeťov vodopád
Keďže som nemohol ísť do kopcov, tak zostala otázka kam ísť? Spomenul som si, že mi známi veľa krát vravel niečo o vodopáde v Tatrách. Tak som mu zavolal a opýtal sa kde to je. Zistil som, že je to v Kôprovej doline vo vysokých Tatrách. Síce to bolo cez 60 km, ale nič iné ma nenapadlo. Myslel som si, že je to výlet na 3 hodinky. Zobral som si paličky vyšli sme na výlet. Na mieste sme zistili, že to nebude výlet na 3 hodiny ale tak asi na šesť. Povedal som si, že pôjdem pokiaľ ma nezačne bolieť koleno. Výlet to nebol náročný, pre terén, lebo sa išlo celí čas po asfalte.
Čo nemusím, ale vzhľadom okolnostiam som to bral. Lepšie by bolo ísť na bicykli. Cestou žblnkal potok Belá a neskôr Kôprovský potok. Občas keď sa dalo, som sa zastavil a ho fotil. Bola v ňom krásna priezračná voda.
Asi po tri a pol hodine sme sa dostali k Kmeťovému vodopádu. Ak mám pravdu povedať, myslel som si, že sa k nemu nedostanem, ale noha sa neozvala. Čo bolo fajn. Vodopád to bol veľký, len škoda, že nebolo miesto kde by sa dal vidieť úplne celí. Natočil som aj krátke video z mobilu, aby bolo vidieť trošku veľkosť.
Na fotkách to tak nevynikne. Možno na tejto, kde je aj odfotená mama, v pravo nižšie.
Z tohto pohľadu bolo vidieť asi tak jednu tretinu vodopádu. Potom bolo treba ešte vyjsť trošku vyššie, kde bolo vidieť druhú a vyššiu časť vodopádu. Bol to pekný vodopád a oplatilo sa tam ísť. Ale na budúce, keď tak na bicykli. Osem kilometrov po asfaltke sa mi nechce chodiť.
Roháčsky vodopád
Potom som už nemohol ísť na výlet, boli pracovné povinnosti. V sobotu pršalo. Až v nedeľu posledný deň návštevy rodičov, sme išli ešte na menší výlet k Rohačskému vodopádu. Išli viacerý známi, tak sme sa im pridali. Počasie bolo oblačné až zamračené. Ale opäť sme obdivovali krásnu zelenú farbu machov a fotili si hríby, ktoré rástli pri ceste či v lese popri ceste. Keď sme sa dostali k vodopádu, tak sa spustil asi na desať minút lejak, čo stačilo aby som mal opäť mokré topánky z pršiplášťu. Ale nevadí atmosféra a partia bola fajn, tak nás to nerozhodilo.
A už je tu koniec a fotografie
Tých desať dní ubehlo ako voda. Stále sa presviedčam o tom aká krásna je príroda okolo nás. Treba si ju vážiť a tešiť sa z nej. Samozrejme ako je zvykom, zrkadlovka bola som ňou, aby som si tieto chvíle zaznamenal. Niektoré vzniknuté fotografie si môžete teraz pozrieť nižšie. Ak sa vám článok páči, tak zdieľajte a lajkute.
Galéria:
Napísal Branislav Bruder – fotograf orava.
Ⓒ Branislav Bruder
